BIELA OVCA BORGIOVCOV

            Rodina Borgiovcov sa do dejín zapísala ako jeden z najzradnejších, najnerestnejších a najhorších rodov, ktoré svet poznal. Táto talianska renesančná rodina počnúc Alexandrom VI., jedným z najhorších pápežov, cez jeho dcéru Lukréciu, ktorá sa preslávila otrávenými nápojmi, a celý rad menej známych, ale rovnako zlých mužov a žien, sa stala synonymom korupcie, škandálu, incestu, vraždy, cudzoložstva a celého radu ďalších hriechov.
            Z tejto rodiny však vzišiel i  František, nazvaný tiež „bielou ovcou Borgiovcov“. Jeho svätý život nám dokazuje, že plodný konár môže priniesť úrodu, i keď sa nachádza na pokrivenom rodinnom strome.
            František Borgia sa narodil v roku 1510 do sveta moci a výsad. On však od detstva prejavoval túžbu vstúpiť do kláštora. Okolnosti v jeho živote sa ale vyvinuli tak, že sa oženil s portugalskou šľachtičnou Eleanor, s ktorou mal osem detí. Do manželstva sa vložil celým srdcom, bol dobrým otcom i manželom. Neľutoval, že mohol byť radšej mníchom.
            Keď jeho manželka zomrela, opäť pocítil povolanie k rehoľnému životu. Tu sa zas snažil byť nie dobrým, ale najlepším rehoľníkom a kňazom. V celom svojom živote nič prevratné a svetoborné neurobil, a predsa si ho dnes ctíme ako svätca. Svätca, ktorý v každodenných povinnostiach svojho stavu prežíval svoje povolanie naplno. Najprv povolanie manžela, neskôr poslanie rehoľníka a kňaza.
            František Borgia je povzbudením pre každého, komu sa zdá, že ťažko je niečo dosiahnuť, keď je onálepkovaný svojou minulosťou alebo ho vopred odsudzujú za neslávne činy príbuzných. František naopak dokazuje, že dobrá vôľa v spojení s Božou milosťou triumfuje nad všetkými genetickými predispozíciami a že prostredníctvom nich možno víťaziť i nad zlobou prostredia, z ktorého človek vychádza.

            Od Františka Borgiu sa nám zachovala jedna pekná modlitba odovzdania, ktorú sa on modlieval. Rozjímal nad piatimi Kristovými ranami. Do rany na pravej ruke odovzdával pápeža, kardinálov, biskupov, kňazov a cirkevných hodnostárov, skrátka celé duchovenstvo. Do rany na ľavej ruke porúčal kráľa, úradníkov a všetkých predstaviteľov svetskej moci. Do rany na pravej nohe vkladal všetky rehole a rády a do rany na ľavej nohe svojich príbuzných, priateľov, dobrodincov a všetkých, ktorí ho prosili o modlitbu.
            Ranu v boku si nechal pre seba, aby sa do nej často mohol utiahnuť.